Finky vlkodlaci
Fínsky vlkodlaci sú k podivu skôr melancholickí tvorovia. V severských mýtoch a legendách sa človek obvykle mení na vlkodlaka bez toho aby si to skutočne prial, buď náhodou (tím, že robil niečo, čo ho v ňom premení bez toho, aby o tom vedel), alebo že ho nejaká čarodejnica začarovala (vo fínskom podaní väčšinou pochádzala zo Švédska, napriek tomu, že samotní Fíni neboli v mágii žiadni začiatočníci). Nebohý vlkodlak (ktorý v tejto podobe zotrváva vo dne i v noci dokým kúzlo nie je zrušené) sa potuluje okolo domov, občas žerie dobytok, ľudí len veľmi zriedka a čaká, dokým ho niekto nespozná. Ak sa to niekomu podarí (často napríklad jeho matke) je schopná ho vyslobodiť tím, že ho osloví jeho vlastním (kresťanským) menom, alebo mu podá chlieb. Niekedy sa však stane, že vlkodlakovi, aj potom, čo opäť získa ľudskú podobu, zostane až do smrti jeho vlčí chvost. Sauny v niektorých fínskych domoch skutočne majú na lavičke, otvor – zrejme určený pre chvost bývalého vlkodlaka.
Južní sused Fínska, Estónsko, je tiež známe svojimi vlkodlačími legendami. Vo Fínštine je Estónsko niekedy nazývané "Viro" a je zaujímavé, že vlkodlaci boli jednu dobu Fínmi označovaní ako "vironsusi" (Estónsky vlk). V tejto súvislosti je ale nutné z etnografického hľadiska poznamenať, že "vironsusi" zároveň také znamená to isté čo vlkodlak, (teda vlk-človek) a do súvislosti s Estónskom začalo byť dávané až spätne, v súvislosti s jeho reputáciou vlkodlačej zeme.